Počas parádnej chrípkovej sezóny mi začali -zatiaľ zdravému- dochádzať moje preventívne lieky. Nič sa nedalo robiť, musel som do infekčného rizika čakárne Dopadol som relatívne ešte dobre. Ráno pri -11°C som sa rozhodoval akou dopravou pôjdem. Vyhrala MHD, nuž som sa príslušne naobliekal vrátane rukavíc ešte z roboty určených do teplôt do -20°C. Boli uvedené vo výstrojnom liste ako použitá ochranná pomôcka a tak mi zostali, používali sa napr. v mraziarenských halách. Naobliekaný do tvaru gule až k nepohyblivosti som sa o 06:30 hod. vytrepal z domu a len zo srandy som skúsil naštartovať Pandu. A ona naštartovala na prvý pokus! Tak som sa vtrepal za volant, išiel koňmo resp. pandmo a radoval sa, že budem prvý na rade. Naivita. Keď som dorazil do čakárne nabalený ako Eskymák, sedelo tam 22 xichtov. A keby len sedelo. Každý chrchlal, kašľal a soplil, a to značne nekoordinovane. Niekedy aj zavládlo ticho na pár sekúnd, ale hneď to využil dáky priebojný primitív a do toho ticha sebecky strašne zachrchlal. Keby som vedel vyloviť mobil, nahrám si tie zvuky, to nemá nikto. Od jemného dámskeho líščieho kašlíčka až po predsmrtný chrapot hrocha. Sadnúť nebolo kde, a aby bol priestor čakárne spoľahlivo vyplnený kvapôčkami s nákazou rôzneho druhu, niektorí aj stáli a tí najusilovnejší pochodovali hore dole ako stráž pri plote muničáku a chrchlali za pochodu. Dalo sa aj predpokladať, že niektoré kvapôčky obsahovali neúspešnou samoliečbou vyšľachtené už nové verzie nákazy, ktoré súčasná veda ešte nepozná. A tomto prostredí ja jediný relatívne normálny a zdravý. Zdravý rozum velel okamžite zdrhnúť, ale to som urobil už v piatok, a to ich tam bolo iba 16 kusov a mne končia lieky, musím sa dočkať. O 07:00 hod. sa začalo ordinovať. Vyšla sestra – a do hája. Tú starú som poznal desiatky rokov, ale toto bola úplne nová. A nové pravidlá vypísané na dverách. Najprv objednaní, potom objednaní a až potom - objednaní. Ale mala masku resp. rúšku na xichte, takže ma dúfam nenakazí, ale ako jej vysvetliť, že to, čo chcem ja, v tom jej dverovom fermane nie je?! A už som bol prepotený, veď nečudo. Napokon som počkal do 08:00 hod., vtedy chodí doktorka a iba tá môže podpísať recept, vytlačiť ho môže aj sestra. Našťastie som mal ako vždy pripravený papierik, na jednej strane bol aktuálny výsledok inventúry liekov a na druhej presný výpis na koľko a čoho potrebujem recepty. Keď akýmsi nedopatrením sestra vyliezla von a skapaciny sa začali dvíhať ako nemŕtvi vo filme a pomalými pohybmi sa začali výhražne blížiť ku dverám do ordinácie, strčil som jej do ruky moju kartičku aj s papierikom a zavrčal „iba recept!“ Pozrela sa na mňa, potom na to v ruke a prekvapená zareagovala „a vy to máte aj vypísané?!“ ale to už som ustupoval pred návalom chrchlajúcich zombíkov, ktorí vzápätí upchali telami dvere do ordinácie. Sestra zdrhla do bezpečia ordinácie a vytlačila tú masu smradľavých tiel tým, že ich z vnútra vytlačila dverami. Stopol som si čas. Vnútri nebol žiadny pacient, nikoho tam nepustila, ale trvalo to 30 minút než sa otvorili dvere, asi to bolo namáhavé vytlačiť dva opakujúce sa recepty. Scéna so zombies sa začala opakovať, ale to už mi podávala moju kartu späť aj s receptami. Poďakoval som za úteku a zdrhal čo to dalo. Vo vrecku bundy som mal malé balenie Dettolu, tak som si už aute osprayoval ruky a keby som mohol, dám si aj poriadny preventívny stakan borovičky, ach jaj. Bejvávalo. Cestou späť som využil, že som v Pande a doplnil som zásoby najmä mäsa. Zasa som nakupoval hladný a zasa mám zásoby ako pre regiment. Za jedlo a súvisiace prkotiny odišlo 96€, ale nemusím tak 10 dní vystrčiť čumák z bytu.
Doma som zo seba ošúpal prepotené vrstvy polárnej výstroje. Len nechápem ako -a nielen tam- riešia polárnici za pochodu peši k pólu malú či dokonca veľkú potrebu. Malú si predstavujem tak, že spod nohavíc si začnú ručne vyťahovať dlhý tenký žltý cencúľ, lebo vytiahnuť vtáka na mráz, to by bol jeho koniec. Veľká potreba, ak pominiem potrebu sprístupnenia holého zadku krutému mrazu, musí pripomínať prácu hydraulického hevera v autoservise. Serúci polárnik sa na tom okamžite tuhnúcom hovne postupne dvíha do výšky a až sa mu nohy prestanú dotýkať zeme resp. ľadu, latinsko-americkým tanečným pohybom bokov hovno zlomí, presunie sa o kúsok ďalej a pokračuje. Jeho putovanie k pólu je vyznačené fekálnym stĺporadím ( skôr by sa hodil český matematický výraz "posloupnost“), podľa ktorého môže aj trafiť naspäť. Ale musí vedieť tancovať, ináč sa už nevráti. Zostane kdesi v polárnej pustatine napichnutý na vlastnom hovne ako jablko na špajli. Ktovie koľko zmiznutých tam dodnes takto čnie ako kedysi ukrižovaní otroci po Spartakovom povstaní na ceste z Apui do Ríma...

Teraz sa zapodievam hypochondrickým sebapozorovaním a už slávim prvé úspechy:

• Bolia ma kríže. Nečudo, keď som cestou späť celý prepotený vliezol do studeného auta.
• Bolí ma hlava. Nečudo, keď v byte nado mnou sa usídlil akýsi sochár či permoník so zbíjačkou a bez hodiniek.
• Bolí ma za krkom. Nečudo, keď mi v noci spadol vankúš a ja som spal s hlavou dole z pelechu ako pes.
• Bolí ma v krku. Nečudo, v tej polohe som musel chrápať ako drevorúbač.
• Kašlem ako tuberák. Nečudo, lebo aj keď podstatne menej, predsa len fajčím.

Ale ináč som zdravý. Zatiaľ.
Ja.